Pre budúcnosť: mám naozaj hľadať?

Autor: Lucia Tichá | 18.10.2015 o 14:11 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  119x

Tento príbeh je o dievčati, ktoré hľadalo Jeho. Lenže... On neexistoval. Nakoniec, keď ho predsa len našla, správal sa presne tak, ako chcela. Ale... Nebol to On... Lebo... ON NEEXISTUJE

Hľadala som ťa všade. V každej molekule kyslíka. Každú som vdýchla, či ťa v nej náhodou nenájdem. Nenašla som.

V každom zrnku kávy. Každé som rozhryzla na polovicu, čakajúc, že mi vyletíš z úst a ja už konečne nebudem sama.

V každej stotine môjho života. Celý som ho prežila v čakaní. V čakaní na teba. Ale ty si zrejme hodil ignor. Myslela som, že aspoň na konci... Aspoň vysvetlenie. hocijaké! Aj to vaše otrepané: ,,Tak to bolo lepšie pre obidvoch. Ja som ťa nechcel zraniť... " Ale aspoň niečo. Ale ty nieeee. Ty si zostal tvrdohlavý ako baran. Ach! Ako ťa len za to nenávidím.

Desať... Začalo sa odpočítavanie. Plná energie ale zmierená so svojim osudom. Deväť... Skrížila som si ruky na hrudi. Široký úsmev. Osem... Dúfam, že keď stuhnem, úsmev mi zostane. :) Sedem... Pozriem sa po okolí a spokojne kývnem hlavou. Nikoho tu niet. Ale takto to malo byť. všetko je správne. Šesť... Pomrvím sa. Päť... odrazu si už nie som taká istá. Do môjho mozgu sa začnú vkrádať vážne pochybnosti. Ale nie! Musím sa upokojiť. Nemôžem zomrieť nezmierená. Štyri... Pokoj. Kľud. Sústredím sa iba na svoje dýchanie. Tri... Zavriem oči. Dva... odrazu mi niečo zastrelo viečka. či je to len pocit vsugerovaný alebo reálny, netuším. Zápasím s myšlienkou otvoriť oči. Ale zároveň nechcem zomrieť s otvorenými. Niečo vo mne však hovorí: ,,Skús..." V stotine sekundy prudko otvorím oči. Celá táto masa plná kriku ktorá sa mi doteraz prekrikovala v hlave bola neskutočne rýchla a hlučná. 

Oči som mala v pláne okamžite zavrieť. Nestalo sa tak. Keď som ich totiž uvidela... Tie zreničky. Jediné na svete. Krásne. Dokonalé. Originálne. Nadýchla som sa, už už som sa chystala vysloviť to slovo na ktoré som si myslela že tak dlho čakal. Ale nenadýchla som sa. Už nebolo kedy. A sakra! Môj mozog v jednej chvíli so mnou absolútne prestal spolupracovať. A práve v tej osudnej chvíli. 

Pozerala som naňho. On na mňa. Sralo ma to. On vo mne bude môcť čítať ako v otvorenej knihe. Lebo oči sú bránou do duše. Druhá vec, ktorú na ňom nenávidím. Druhá a posledná. Ale v tej chvíli spravil niečo neočakávané. Nahol sa ku mne. A veľmi jemne mi zatlačil viečka. O sekundu potom som cítila na svojich viečkach dotyk jeho pier. V tej chvíli môj mozog nadobro skolaboval.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?